Svetlo na konci tunela

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Po tom ako sa pred rokmi nad hladinu dostala ekonomika USA a začiatkom tohto roka sa rozhýbalo aj Japonsko (tu ešte uvidíme, čo rozhýbalo správnym smerom), včera konečne pozitívne prekvapili ekonomiky eurozóny. A to nie len Nemecko, ale aj Francúzsko. Výrobný sektor eurozóny skončil za júl v expanzii a to prvý krát od júla 2011. Dáta prieskumov PMI pre Taliansko nemáme, ale spotrebiteľská dôvera je tam najvyššie od júla 2011. Keďže očakávania ekonomického rastu sa po prvý krát za posledný rok dva zdajú reálne, oslavy a pripisovanie si zásluh politikov a centrálnych bankárov nebude mať konca kraja. Hlavne keď sa rast neustále očakával v inej polovici roka, než sme sa akurát nachádzali. Vždy na začiatku roka sa rast čakal v druhom polroku a v druhom polroku sa čakal odraz v prvom polroku ďalšieho roka. A takto nám to vydržalo skoro dva roky. Pravdepodobne sa začne hovoriť o tom, že už je to tu svetlo na konci tunela. Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo by to svetlo mohlo byť.

V posledných troch dňoch sa udiali tri zaujímavé veci. Rast dlhu na nové maximá nie je ničím prekvapivý, pozoruhodné je jeho tempo rastu. Z úrovne 90.6% dlhu k HDP eurozóny sme sa v 1Q2013 dostali na 92.2%. Najrýchlejšie dlh rástol Írsku, o 7 percentuálnych bodov na 125% HDP. Nemecko znížilo svoj dlh z 81.9%, Estónci z 10.1% na 10% HDP. Len dve krajiny z eurozóny teda znížili svoj dlh, ostatné si ho navýšili. Slovensko sa s rastom o 2.7 percentuálneho bodu a rastom dlhu zo 52.1% na 54.9% umiestnilo na šiestom mieste najrýchlejšie sa zadlžujúcich krajín , hneď za krajinami PIIGS a Belgickom. Netreba tak zabúdať, že sme v najdlhšej recesii od vzniku eurozóny, máme rekordnú nezamestnanosť a štyria členovia poberajú medzinárodnú pomoc. A to sa ešte Brusel nechcel vzdať rastu rozpočtu EÚ (mešec z ktorého idú dotácie a platy byrokratov), trvalo mesiace, kým sa prijal návrh na zníženie výdavkov. Ale politbyro samozrejme nebude šetriť na sebe, platy eurokratov pôjdu o 1.5% nahor. Aspoň sa im bude lepšie čakať na ekonomický rast a pohodlnejšie robiť stratégie, koncepcie, plány a rozprávky (bolo by dobré, keby si po sebe prečítali, čo plánovali v koncepciách od roku 2000 po dnes.)

V týchto dňoch sa musela zachraňovať druhá najväčšia automobilka PSA Peugeot Cintroen. Ešte nezbankrotovala, ale potrebuje nejaké tie garancie svojho dlhu, aby boli náklady financovania porovnateľné s rivalom VW. Samozrejme, predaj automobilov v EÚ je na 20-ročných minimách, čo nejako nepasuje do očakávaní ešte spred pár rokov, že to pôjde už iba hore. Len za minulý rok sa predaj prepadol o 20%. Ale kým koncern VW mal v roku 2011 trhový podiel 21.6% a samotný VW 12.1%, v roku 2012 je to 24.5% resp. 12.8%. PSA malo v roku 2011 podiel 13%, na konci minulého roka to bolo 11.7%. Takže PSA sa v konkurencii darí slabšie a v rámci rečí o konkurencieschopnosti potrebuje vládne garancie. Tak ako ekonomika v recesii nie je dôvod na zníženie platov politikov, tak podobne nebude stratová automobilka dôvod na to, aby odbory ustúpili zo svojich nárokov voči zamestnávateľovi. Výsledkom je to, že desaťtisíce pracovníkov teraz prídu o miesto. PSA sa minulý rok prepadla najviac zo všetkých automobiliek. Do zisku sa nevráti skôr ako o dva roky. Vláda možno verí, že kľúčom sú lacné úvery, ale nezaškodilo by si spomenúť na francúzsku pracovnú morálku (hodina raňajky, hodina obed, tri hodiny rozprávať, tri hodiny pracovať, ak je futbal, tak sa nepracuje). Je potrebné zatvoriť nejaké fabriky, ale nemôžu sa zatvoriť, pretože to odbory ešte nedovolili. A tak zamestnanci sedia a poberajú plat. PSA bude potrebovať veľmi lacné úvery a ani to automobilke pri takejto politike nepomôže.

Treťou zaujímavosťou, ktorá nie je práve v centre pozornosti je bankový systém eurozóny. Keďže je tri a pol násobne väčší ako ekonomika eurozóny (USA má pomer približne 1:1), politici nie sú v pozícii, že by vedeli banky zachrániť. Ale zjavne keďže dnes ešte nekrachujú, nie je to ani témou dňa. Napríklad Deutsche Bank chce znížiť svoju bilanciu o 20%, aby sa dostala na pomer 3% kapitálu k aktívam. Samozrejme, keď sa to vypočíta správnejšie, vypočítajú sa rizikovo vážené aktíva a za kapitál sa považuje to čo treba, dostaneme Tier1 kapitálový pomer na 8 9%. Ale aj tak je to jedna z najslabšie kapitalizovaných bánk eurozóny. Louise Bowman z Euromoney vypočítal, že aby európske banky aspoň formálne plnili kapitálové požiadavky Basel III, budú potrebovať €400 mld. prinajmenšom. Ale nezdá sa, že by to teraz niekoho trápilo. Aj keď Deutsche Bank, ako sme spomínali, už začína konať.

Nemecko sme spomínali tri krát znižuje svoj verejný dlh k HDP, jej automobilka na klesajúcom trhu predaja automobilov zvyšuje svoj podiel (nehovoriac o tom, že je lídrom na trhu) a jej najväčšia banka si dáva do poriadku bilanciu. Väčšina ostatných krajín očakáva svetlo na konci tunela, ale je dosť dobre možné, že pre niektoré to svetlo bude skôr lokomotíva v protismere. Je totiž rozdiel, či niekto rieši problémy, alebo len rozpráva o riešení problémov. A ak sme na začiatku hovorili, že zásluhy si budú pripisovať všetci, zodpovednosť za vzniknuté problémy nebude chcieť brať nikto.

Avšak ak by ste čakali, že nemecké akcie budú teraz najviac rásť, tak také jednoduché to nebude. Americké to akcie to totiž majú naklonené do korekcie, keďže prúd dobrých správ z ekonomiky ustal a akcie sa nedokázali dostať nad rezistenciou hornej línie rastového kanála. A tak napriek dobrým dátam z Nemecka (IFO) sú akcie v červenom. Očakávame dáta objednávok dlhodobej spotreby, ale tieto asi nebudú výrazne meniť situáciu.